História vodárenstva v našom regióne
Na území, na ktorom dnes pôsobíme, má zásobovanie obyvateľov pitnou vodou aj odvádzanie odpadových vôd dlhú a pozoruhodnú históriu. Náš región zahŕňa okresy Poprad, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Spišská Nová Ves, Gelnica a Levoča.
Vodárenská infraštruktúra, ktorú dnes spravujeme a ďalej rozvíjame, nevznikla naraz. Je výsledkom stáročí postupného budovania miestnych vodovodov, zachytávania prameňov, výstavby vodojemov, diaľkových privádzačov, kanalizačných zberačov a čistiarní odpadových vôd.
Od studní a prameňov k prvým mestským vodovodom
Texty vrátane väčšiny dobových plánov, technických výkresov, fotografií a údajov o vývoji vodovodov bola spracovaná na základe publikácie Jána Pašeka História zásobovania pitnou vodou na Slovensku do roku 1945, vydanej vlastným nákladom autora v Bratislave v roku 2019 (ISBN 978-80-570-1111-8).
Najstaršími zdrojmi vody boli prirodzené pramene, kopané studne, potoky, mestské cisterny a verejné výtoky. Voda sa do domácností nosila ručne alebo sa privádzala samospádom do verejných nádrží, fontán a napájadiel. Až neskôr vznikali jednoduché rozvody z drevených potrubí, vyrobených z prevŕtaných kmeňov stromov. Jednotlivé časti potrubia sa spájali kovovými objímkami alebo zasúvaním opracovaných koncov do seba.
Hospodársky rozvoj spišských miest vytvoril podmienky na vznik prvých spoločných vodovodov. V Spišskej Sobote bol mestský vodovod vybudovaný v druhej polovici 16. storočia po veľkom požiari z roku 1545; určite existoval ešte pred opevnením mesta v 17. storočí. Na hradoch a v opevnených sídlach pritom naďalej zohrávali dôležitú úlohu cisterny, studne a jednoduché drevené privádzače. Stará Ľubovňa mala hradný vodovod vybudovaný už v rokoch 1554 – 1557.
Mimoriadne dlhú tradíciu má Kežmarok. Už v roku 1495 sa do mesta privádzala voda z prameňa Petra-Pavla gravitačným dreveným potrubím. Tento historický systém slúžil až do roku 1912. Nový vodovod budovaný v rokoch 1912 – 1914 však v období sucha prinášal iba približne 75 m³ vody denne, preto sa zásobovanie mesta muselo ďalej rozširovať. Okolo roku 1912 sa zároveň vymieňali staré verejné kašne za nové.
Nedostatok vody viedol v rokoch 1924 – 1928 k zásadnej rekonštrukcii a rozšíreniu kežmarského vodovodu podľa projektu firmy A. Niklas. Nový prívod privádzal vodu z prameňov cez tlakové objekty do horného vodojemu a následne do rozšírenej mestskej siete.
Horný vodojem vybudovaný v roku 1924 mal dve nádrže, každú s objemom 250 m³. Po ukončení stavby v roku 1928 dosahovala kapacita systému 8,5 l/s a mestská vodovodná sieť mala približne 3,6 km.
Levoča dokumentuje prechod od mestských studní, priekop a kašien k modernejšiemu vodovodu mimoriadne plasticky. Probstnerova mapa mesta z rokov 1785 – 1787 zachytáva vodné priekopy, studne aj trinásť kašien. V roku 1824 bol Andrej Probstner starší poverený priviesť do mesta vodu z prameňov Durst a Wassergarten; zdroj Durst tvoria dva pramene zachytené štôlňou v pieskovcových horninách. Koncom 19. storočia nasledovalo rozsiahlejšie zachytávanie prameňov, výstavba vodojemov a výmena drevených či kameninových potrubí za odolnejšie materiály.
Významným symbolom verejného zásobovania vodou je aj Fontána dobročinnosti v Levoči. Jej vznik súvisel s darom levočského obchodníka a mecenáša Gustáva Hermana. Fontána bola vybudovaná v roku 1898 a dodnes spája technickú infraštruktúru, verejný priestor a tradíciu občianskej dobročinnosti.
V Spišskej Belej sa zachoval projekt mestského vodovodu z roku 1897 v mierke 1 : 2880. O jeho realizáciu sa usiloval mestský lekár a prírodovedec Michal Greisiger, no spoľahlivo doložený moderný mestský vodovod vznikol až ako súčasť skupinového vodovodu Spišská Belá – Rakúsy – Tatranská Kotlina. Stavba prebiehala v rokoch 1931 – 1932 a nadväzovala na generálny projekt z roku 1926 a podrobný projekt firmy A. Niklas z roku 1928.
Vodným zdrojom systému sa stal Šumivý prameň v Tatranskej Kotline s projektovanou minimálnou výdatnosťou 15 l/s. Zo záchytného objektu vychádzali dve prívodné potrubia – jedno smerom do Spišskej Belej a druhé do Tatranskej Kotliny. Prívod do Spišskej Belej bol oceľový a mal celkovú dĺžku približne 8,2 km. Asi 1,2 km od prameňa bola prerušovacia komora; ďalej potrubie pokračovalo cez Šarpanec do vodojemu Myší vrch s objemom 2 × 150 m³. Samostatná odbočka zásobovala Rakúsy a obec mala vlastný vodojem s objemom 50 m³.
Prívodné potrubie do Tatranskej Kotliny malo priemer 80 mm a končilo vo vodojeme s objemom 100 m³. Pôvodný Šumivý prameň bol neskôr doplnený o Nový šumivý prameň a zdroj sa stal základom Belianskeho skupinového vodovodu.
Na prelome 19. a 20. storočia vznikali moderné mestské vodovody aj v Spišskej Novej Vsi, Gelnici a ďalších mestách regiónu. V Spišskej Novej Vsi bol vodovod odovzdaný do užívania v roku 1896; v tridsiatych rokoch sa sieť rozšírila a pribudol "Nový vodojem" s objemom 500 m³. V menších obciach sa popri klasických vodovodoch dlho zachovávali aj jednoduché lokálne formy zásobovania vodou z prameňov a verejných nádržiek.
V Spišskej Starej Vsi bol generálny projekt verejného vodovodu vypracovaný v roku 1933 a detailný projekt v roku 1938. Gravitačný systém využíval prameniská Cigrund a Smrdžonka a vodojem pri meste. V Štrbe bol obecný vodovod vyprojektovaný v roku 1933 a postavený v rokoch 1935 – 1936 z prameniska "Pod kamenným brodom". Gerlachov získal vodovod v rokoch 1938 – 1939.
Osobitným príkladom sú Žakarovce. Obec mala dostatok miestnych prameňov a obyvatelia vodu tradične zachytávali do vydlabaných pňov, neskôr do studničiek a betónových nádržiek, ku ktorým ju privádzali drevené žľaby alebo kovové rúrky. Tento jednoduchý spôsob ukazuje, že vývoj zásobovania vodou neprebiehal všade rovnakým tempom ani rovnakou technickou cestou.
Rozvoj vodovodov vo Vysokých Tatrách
Osobitné podmienky na zásobovanie vodou mali tatranské kúpeľné a turistické osady. Rast hotelov, liečebných domov a návštevnosti výrazne zvyšoval spotrebu vody, pričom vhodné pramene sa často nachádzali ďaleko od zástavby alebo v ťažko dostupnom horskom teréne.
Na Štrbskom Plese sa pitná voda pôvodne dovážala z prameňa južne od jazera. V kúpeľnom dome sa istý čas využívala aj voda prečerpávaná priamo z plesa do rezervoára vo vežovitej prístavbe. Odtiaľ tiekla samospádom do kúpeľných zariadení a po použití sa vracala späť do plesa. Takýto spôsob hospodárenia s vodou zodpovedal dobovým možnostiam, no z dnešného hygienického a environmentálneho hľadiska by bol neprijateľný.
Narastajúca spotreba si vyžiadala spoľahlivejší zdroj. V roku 1886 sa preto začal budovať vodovod z Mlynickej doliny. Jeho výstavba trvala takmer dve desaťročia a dokončený bol v roku 1905. Vodovod sa stal jedným z predpokladov ďalšieho rozvoja kúpeľníctva, hotelierstva a cestovného ruchu na Štrbskom Plese.
V Starom Smokovci sa história vodovodov viaže na lokalitu Päť prameňov. Pramene sa upravovali od 60. rokov 19. storočia a už v roku 1874 sa voda odvádzala do drevených nádrží a ďalej žľabom ku kúpeľným objektom. V Novom Smokovci sa rozvoj kúpeľníctva od 70. rokov 19. storočia spájal aj s privádzaním mäkkej pramenitej vody do liečebných budov.
V tridsiatych rokoch 20. storočia sa samostatné vodovody Starého, Nového, Horného a Dolného Smokovca postupne prepájali do skupinového systému. Dokumentácia z roku 1934 zachytáva trasu vodovodu Starého Smokovca; dnešné usporiadanie už tvorí prepojená sústava prameňov, vodojemov, úpravne vody a tlakových pásiem.
Odvádzanie odpadových vôd však za výstavbou vodovodu výrazne zaostávalo. Splaškové vody sa ešte približne ďalších päťdesiat rokov zhromažďovali v žumpách alebo odvádzali trativodmi do podložia. Tento nepomer medzi rýchlym rozvojom zásobovania vodou a oneskoreným budovaním kanalizácie bol typický nielen pre Tatry, ale aj pre väčšinu slovenských miest a obcí.
Od miestnych zdrojov ku skupinovým vodovodom
Kľúčovým medzníkom pre Poprad bola výstavba Podtatranského skupinového vodovodu pre Poprad a okolité obce. Prípravné práce sa začali v roku 1925, projekt vypracovala v roku 1930 firma G. Rumpel a stavba prebiehala v troch etapách v rokoch 1933 – 1937. Prvá etapa, skolaudovaná 20. novembra 1934, zahŕňala pramenisko Sandkocher, odkysľovaciu stanicu, hlavné prívodné potrubie, vodojem Poprad – Veľká a zásobovacie potrubie smerom do mesta.
Pramene Sandkocher pri slavkovskej horárni mali pôvodne celkovú výdatnosť približne 14 l/s. Voda sa zo zberných zárezov privádzala do odkysľovacej stanice, kde pretekala cez mramorové filtre. Odtiaľ pokračovala gravitačne oceľovým potrubím dlhým približne 7,8 km cez Veľký Slavkov do podzemného vodojemu Poprad – Veľká. Ten bol vybudovaný ako dvojkomorový kruhový objekt s celkovým objemom 700 m³.
V ďalších etapách sa budovali a rozširovali siete v Poprade, Veľkej, Veľkom Slavkove, Mlynici a Novej Lesnej a systém sa rozšíril aj na Spišskú Sobotu. Výdatnosť zdrojov sa zvýšila približne na 22 l/s. Neskôr sa Poprad napojil na výdatnejšie zdroje z Liptovskej Tepličky a Spišskej Teplice, čím sa miestny skupinový vodovod stal súčasťou oveľa väčšej regionálnej sústavy.
Najvýznamnejšou súčasťou zásobovania rozsiahlej časti nášho regiónu je skupinový vodovod Liptovská Teplička. Jeho zdrojovú základňu tvorí päť prameňov a deväť vrtov s celkovou minimálnou výdatnosťou 332 litrov za sekundu. Voda odtiaľ smeruje jednak do Popradu a jeho okolia, jednak cez ďalšie objekty smerom na Spišskú Novú Ves.
Tatranský skupinový vodovod zásobuje Mlynicu, Novú Lesnú a Veľký Slavkov. Štôlanský skupinový vodovod zabezpečuje vodu pre Štôlu, Mengusovce, Lučivnú a Batizovce. Kežmarský skupinový vodovod využíva vodu z Kežmarskej Bielej vody, ktorá sa upravuje v úpravni vody Mlynčeky. Systém je prepojený so skupinovým vodovodom Liptovská Teplička a dopĺňajú ho zdroje z oblasti Tatranskej Kotliny a Spišskej Belej.
Spišský skupinový vodovod je druhým najväčším vodárenským systémom v našom záujmovom území. Je prepojený so skupinovým vodovodom Liptovská Teplička vo vodojeme Hrabušice. Dopĺňa ho vrt Teplično, úpravňa vody Veľká Biela voda a miestne zdroje pri Levoči, Smižanoch a Spišskej Novej Vsi. Z Hrabušíc vedie jeden smer cez Spišský Štvrtok do Levoče a druhý cez Smižany do Spišskej Novej Vsi.
Spišská Nová Ves je dobrým príkladom prechodu od samostatného mestského vodovodu k skupinovej sústave. Pôvodný systém z roku 1896 sa v nasledujúcich desaťročiach rozširoval o ďalšie pramene a vodojemy; po vojne však rast mesta vyvolal potrebu nových zdrojov, úpravní vody a napojenia na diaľkový privádzač z Liptovskej Tepličky.
Skúsenosti, ktoré zmenili ochranu vodných zdrojov
Výstavba vodovodov neznamenala automaticky úplnú ochranu zdravia obyvateľov. S rastom miest, priemyslu a kanalizačných sietí sa zvyšovalo riziko znečistenia prameňov, vrtov a povrchových odberov.
V máji 1972 bola uvedená do prevádzky úpravňa vody Smižanská Maša s kapacitou 100 litrov za sekundu. Už o niekoľko mesiacov však musela byť na 24 hodín odstavená pre znečistenie Hornádu organickými látkami pritekajúcimi z Vydrníčanky. V širšom okolí sa zároveň riešilo priemyselné znečistenie a výskyt ortuti, ktoré viedli k stavebným obmedzeniam v niektorých lokalitách.
Mimoriadne vážna udalosť nastala v Spišskom Podhradí. Poškodená kanalizácia umožnila prienik odpadových vôd do zdroja pitnej vody a s udalosťou sa spájal výskyt vírusovej hepatitídy u 79 žiakov a učiteľov. Následne sa začalo budovať bezpečnejšie napojenie na verejný vodovod a nový zdroj zo smeru Dúbrava. Táto udalosť jasne ukázala, že vodovod, kanalizáciu, ochranu zdrojov a kontrolu kvality vody nemožno riešiť oddelene.
Rozvoj Spišského skupinového vodovodu pokračoval v roku 1981 dokončením privádzača z Liptovskej Tepličky pre Spišskú Novú Ves. V roku 1983 systém doplnil hydrogeologický vrt Teplično pri Betlanovciach a od roku 1986 sa začala využívať voda z úpravne Veľká Biela voda. V roku 1987 boli upravené tri hydrogeologické vrty v Levočskej doline a napojené na verejný vodovod Levoče.
V Starej Ľubovni bol verejný vodovod zavedený v roku 1963, v období rozsiahlej povojnovej modernizácie mesta. Na vidieku pritom mnohé vodovody vznikali svojpomocne, často v rámci takzvaných akcií "Z". Obce poskytovali pracovnú silu a štát alebo vodohospodárske organizácie zabezpečovali projektovú pomoc, materiál a odborné vedenie.
História odkanalizovania v našom regióne
Odkanalizovanie sa takmer všade rozvíjalo pomalšie než zásobovanie pitnou vodou. Pôvodným riešením boli žumpy, hnojiská, vsakovacie jamy, trativody a otvorené priekopy. Časť odpadových vôd sa vypúšťala priamo do miestnych potokov a riek. S rastom počtu obyvateľov sa tieto spôsoby stávali vážnym hygienickým problémom.
V Kežmarku sa verejná stoková sieť budovala postupne od začiatku 20. storočia. Od roku 1910 sa rozvíjala mestská kanalizácia a v roku 1912 sa začala výstavba úseku z oblasti Kamennej bane. Táto etapa bola dokončená v roku 1929. Dnešná kanalizačná sústava odvádza odpadové vody z Kežmarku a Ľubice do Čistiarne odpadových vôd Kežmarok. Základom siete je kmeňová stoka a sústava hlavných zberačov, ktoré postupne napájajú jednotlivé časti mesta a obce Ľubica.
V Poprade bola mechanicko-biologická čistiareň odpadových vôd uvedená do prevádzky v roku 1969. Jej kapacita však časom prestala postačovať rastúcemu mestu, novým sídliskám, priemyslu a napájaniu okolitých obcí. Výstavba novej ČOV Poprad-Matejovce sa začala na jeseň 1990, ale v roku 1993 bola pre nedostatok finančných prostriedkov zastavená. Stavebná časť bola vtedy dokončená približne na 85 %, zatiaľ čo technologická časť prakticky chýbala. Rozostavaný areál zostal bez využitia až do začiatku nového tisícročia.
Po získaní európskej a štátnej finančnej podpory sa stavba obnovila. Dostavba prebiehala od októbra 2004 do októbra 2006. Čistiareň bola navrhnutá na kapacitu 143 206 ekvivalentných obyvateľov a jej realizácia spolu s rozvojom stokovej siete predstavovala jednu z najvýznamnejších environmentálnych investícií v podtatranskom regióne.
Dnešná kanalizačná sústava smerujúca do ČOV Poprad-Matejovce má nadregionálny charakter. Jej základ tvorí hlavný zberač "O", ktorý prechádza cez Svit, Poprad a Matejovce. Postupne sa naň napojili kanalizačné siete Štrby, Štôly, Mengusoviec, Spišskej Teplice, Mlynice, Novej Lesnej, Veľkej Lomnice, tatranských osád a ďalších sídiel. Väčšina odpadových vôd priteká gravitačne; čerpacie stanice sú potrebné iba v niektorých miestach, napríklad vo Veľkej Lomnici a Kvetnici.
Spišská Nová Ves vytvorila skupinovú kanalizačnú sústavu spolu so Smižanmi. Hlavné zberače odvádzajú odpadové vody z centra mesta, sídlisk, Ferčekoviec a pravobrežnej časti mesta do ČOV Spišská Nová Ves. Kanalizačné sústavy a čistiarne postupne vznikali alebo sa modernizovali aj v Levoči, Starej Ľubovni, Gelnici, Krompachoch a ďalších mestách a obciach nášho regiónu.
Vývoj v celoslovenskom kontexte
Vývoj v našom regióne zapadá do širšieho slovenského obrazu. Po stáročia sa sídla opierali najmä o lokálne pramene, studne, cisterny a jednoduché gravitačné rozvody. Od 19. storočia a najmä na prelome 19. a 20. storočia sa vo väčších mestách presadzovali verejné vodovody s vodojemami, kovovými potrubiami a postupne aj s úpravou vody. Medzivojnové obdobie prinieslo profesionálne projektovanie, väčšie prívodné potrubia a prvé skupinové vodovody; rovnaký posun vidíme v Kežmarku, Poprade, Spišskej Belej, Smokovcoch, Štrbe či Spišskej Starej Vsi.
Po druhej svetovej vojne sa budovanie verejných vodovodov stalo jednou z priorít rozvoja miest, priemyslu a novej bytovej výstavby. Kanalizácie a čistiarne odpadových vôd však spočiatku zaostávali. V roku 1959 bolo na Slovensku zásobovaných verejnými vodovodmi približne 860-tisíc obyvateľov a ešte v roku 1960 používalo vodu z verejného vodovodu približne 27 % obyvateľstva.
Do roku 1964 boli kanalizácie vybudované najmä vo väčších mestách a priemyselných centrách. Mnohé siete ešte nemali nadväzujúcu čistiareň, preto sa odpadové vody vypúšťali priamo do recipientov; v roku 1964 bolo na Slovensku vo výstavbe 75 čistiarní odpadových vôd. Najväčší rast vodárenskej infraštruktúry nastal medzi šesťdesiatymi a osemdesiatymi rokmi. Počet obyvateľov zásobovaných verejným vodovodom sa medzi rokmi 1961 a 1980 zvýšil približne z 1,1 milióna na 3,22 milióna a výroba pitnej vody v roku 1980 dosiahla asi 462 miliónov m³.
Významnú úlohu pri rozširovaní sietí zohrávali aj svojpomocné akcie "Z": v rokoch 1971 – 1980 sa takto vybudovalo približne 2 670 km vodovodov a kanalizácií. Rýchly rast však priniesol vysoké straty vody, nedostatočnú údržbu, zastarávanie technológií, problémy s ochrannými pásmami zdrojov a veľké množstvo balastných vôd v kanalizáciách. Od osemdesiatych rokov preto čoraz viac rástol význam obnovy existujúceho majetku, monitoringu kvality a spoľahlivosti prevádzky.
Po roku 1989 sa zmenil aj vlastnícky a organizačný rámec vodárenstva. Kontrola NKÚ SR z roku 2022 pripomína tri dôležité míľniky: v roku 1989 bola povinnosť štátu zásobovať pitnou vodou a zabezpečiť odvádzanie a čistenie odpadových vôd, od roku 1990 sa majetok na základe zákona o obecnom zriadení postupne presúval na obce a v roku 1995 nasledoval bezodplatný prevod štátneho majetku na mestá a vznik prvých vodárenských spoločností. V tom istom roku bolo verejným vodovodom zásobovaných 79,4 % obyvateľov Slovenska, kým na verejnú kanalizáciu bolo napojených 52,5 %.
V roku 2022 bolo podľa prehľadu NKÚ SR pitnou vodou zásobovaných 89,55 % obyvateľstva a verejný vodovod malo 83,6 % obcí; 477 obcí zostávalo bez vodovodu. Kontrola zároveň upozornila na vysokú mieru opotrebenia majetku. Na verejný vodovod a kanalizácie bolo viazaných viac ako 4,66 mld. eur a nevyhnutný rozvoj vodovodov a kanalizácií si mal v najbližších rokoch vyžiadať viac ako 800 miliónov eur. Historická téma sa tak priamo spája so súčasnou úlohou: obnovovať starnúcu infraštruktúru bez prerušenia bezpečnej a dostupnej služby.
Vznik našej spoločnosti
Naša spoločnosť bola založená 1. mája 2003 po transformácii štátneho podniku Východoslovenské vodárne a kanalizácie. Majetok pôvodného štátneho podniku bol rozdelený medzi dve nástupnícke spoločnosti – Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť a Podtatranskú vodárenskú spoločnosť. Našimi akcionármi sa stali mestá a obce regiónu.
Historické dedičstvo, ktoré rozvíjame aj dnes
V našom majetku sa dnes nachádzajú verejné vodovody a kanalizácie na území šiestich okresov. Pitnú vodu zabezpečujeme pre viac ako 305-tisíc obyvateľov. Surová voda sa upravuje v 24 úpravniach vody s celkovou kapacitou 631 litrov za sekundu. Vodovodnú sústavu tvorí viac ako 1 650 kilometrov potrubí a 167 vodojemov s celkovým objemom 91 435 kubických metrov.
Na verejnú kanalizáciu v našom majetku je napojených približne 198-tisíc obyvateľov. Viac ako 500 kilometrov kanalizačných potrubí odvádza odpadové vody do 20 čistiarní odpadových vôd. Ročne sa v nich vyčistí viac ako 34 miliónov kubických metrov vody, pričom významnú časť prítoku tvoria balastné vody – dažďová a podzemná voda, ktorá sa do kanalizácie dostáva cez netesnosti alebo nesprávne napojenia.
Dnešné vodárenské sústavy sú technicky neporovnateľné s prvými drevenými vodovodmi a jednoduchými stokami. Ich základný cieľ sa však nezmenil: bezpečne priviesť kvalitnú pitnú vodu k obyvateľom, odviesť použitú vodu, vyčistiť ju a vrátiť do prírody v stave, ktorý čo najmenej zaťažuje životné prostredie. Našou úlohou je toto historické dedičstvo chrániť, obnovovať a odovzdať ďalším generáciám ako spoľahlivú a udržateľnú súčasť života pod Tatrami a na Spiši.
